Ľúbiť začíname hneď prvým nádychom. Sestru, ktorá nás zabalí do deky, v ktorej nám je po odchode z maminho brucha zase teplo. Mamu, ktorá nám dá najesť a vždy tu je, keď potrebujeme spoločnosť. Z obyčajných a úprimných citov sa postupom rokov vykľujú komplikované vzorce, ktoré často nevieme rozlúštiť.
V začiatkoch nášho partnerského „ľúbenia“ hľadáme veľakrát len zábavu, uchovávame si masky, ktoré dávame dole len večer v našej izbe. Baví nás hrať sa jeden s druhým, flirtovať, nezaťažovať sa ťažobou lásky, brať z nej len to, čo je umiestnené na povrchu.
Postupne však zisťujeme, že to už viac nie je to, čo chceme. Túžime milovať a byť milovaní. Úprimne, bez pozlátka. Zobudiť sa v sobotu ráno vedľa seba v rozťahaných tričkách a len tak, raňajkovať, rozprávať sa. Byť spolu.
Spolu. No často aj bez seba. Učíme sa hľadať hranice slobody vo vzťahoch, staviame si niečo naše, podľa našich pravidiel, zákonov, ktoré ovládame len my dvaja. Navzájom si ponúkame kúsky z našich sŕdc, životov a naša existencia je každým dňom viac spätá s existenciou toho druhého.“ Pri krájaní zeleniny do polievky sa mi vráti spomienka, ako si ma včera pri tom držal okolo pásu a pobozkal na krk. „ Tieto asociácie sa postupne stávajú niečím každodenným.
No občas príde facka a my si uvedomíme, že chceme naspäť tú obyčajnú lásku v podobe milovania našej mamy, láske k našej milej pani učiteľke ,ktorá nám na Mikuláša priniesla čokoládového anjela. Láska funguje ako liek na každú bolesť, či už vnútornú alebo často krát aj vonkajšiu. Navzájom si fúkame rany, ktoré sme si spôsobili jeden druhému. Slová, výčitky, činy. Je to naozaj liek?
Mama mi vždy hovorí. „Najkomplikovanejšia vec na svete sú ľudské vzťahy. Ale väčšinou to stojí za to.“ A mami, ako zistím, že môj prípad je ten, v ktorom to stojí za to? Na to všetko musí prísť každý sám. Nepoznáme cudzie vzorce. Ale láska, k tomu druhému je vždy to, prečo bojujeme.
Bojíme sa koncov. Nevieme si predstaviť príchod domov bez ich prítomnosti. Malý náznak konca a všetko zrazu vonia inak. Chutí inak. Bez teba.
Preto bojujeme až do posledného konca, plačeme, milujeme sa, ubližujeme si. Stojí ti to zato? Čo od toho očakávaš? Odpovedz sám sebe.
Ale prosím, miluj ma navždy, dobre?
Foto: pixabay.com
